Kľúčovým problémom v oblasti vnútornej bezpečnosti je absencia inštitútu nezávislosti príslušníka Policajného zboru SR od politickej príslušnosti ministra vnútra, od záujmov ministrovej politickej strany, alebo jej partnerov. Z tejto kľúčovej poruchy v systéme sa odvíjajú viaceré závažné problémy:
V dôsledku týchto faktorov zostáva polícia prevažne represívnym nástrojom voči obyvateľom, pričom zlyháva boj proti korupcii vo všetkých oblastiach, príslušníci polície sú pri výkone motivovaní závislosťou na politických záujmoch ministra. Kariérny postup príslušníka PZ SR je potom v plnej miere závislý od politických kritérií, zatiaľ čo odborné kritériá, pracovné výsledky a skúsenosti sú druhoradé, až nepodstatné. Prakticky po každých parlamentných voľbách v SR dochádza k výmene celého vedenia Policajného zboru, na vysoké funkcie pravidelne prichádzajú príslušníci polície z okresných úrovní s nedostatočnými skúsenosťami z praxe, z riadiacej práce veľkých útvarov, s takmer nulovou jazykovou výbavou, bez kontaktov so zahraničnými partnermi a útvarmi a s nízkou kvalitou výsledkov.
V prostredí spravodajských služieb neexistuje skutočne účinný dohľad nad ich činnosťou - príslušníkom nie je umožnené upozorniť v prípade závažných porušení zákonov funkcionármi služieb nezávislé orgány, prípadne orgány činné v trestnom konaní. Stav v oblasti bezpečnostných previerok je neuspokojivý, riaditeľom služieb či Národného bezpečnostného úradu SR sa môže za súčasných podmienok stať osoba, predstavujúca zreteľné bezpečnostné riziká pre záujmy krajiny.
Reformná vláda by mala uskutočniť zásadné zmeny v postavení príslušníka polície, aby ho ochránila pred politickými vplyvmi a zaručila mu nezávislosť na politickom vedení rezortu, s možnosťou dlhodobého osobného kariérneho a odborného rastu, s perspektívou zotrvania v polícii do vysokého veku. Len tak je možné prispieť k účinnému a kvalifikovanému boju proti všadeprítomnej korupcii.
Reformná vláda by mala mať tiež na zreteli kvalitnejší program vzdelávania policajtov a funkcionárov polície, ktorý môžu poskytnúť zahraniční partneri z krajín NATO, keďže dlhodobým cieľom jej snáh v oblasti vnútornej bezpečnosti by mal byť moderný systém policajného zboru, plne schopný reflektovať a aj riešiť súčasné i budúce výzvy vo sfére bezpečnosti občanov ako kľúčovej a nikdy sa nekončiacej primárnej úlohy každej demokratickej vlády.
V oblasti spravodajskej ochrany by mala vláda usilovať o otvorenejší model služieb v demokratickom štáte, aby už nemohli pôsobiť ako súkromné bezpečnostné agentúry, pracujúce v prospech záujmov vládnych politických subjektov, prípadne niektorým zo zákona prominentne určeným ústavným činiteľom, ako je to možné napríklad v súčasnosti. K týmto cieľom a najmä na ich dosiahnutie by mala vláda mať na zreteli ďalší dôležitý faktor - kvalitnú ochranu utajovaných skutočností a dohľad nad bezpečnostnými previerkami, nepodliehajúcimi politickým vplyvom a zásahom, motivovaným partikulárnymi záujmami. Vláda by mala používať pri určovaní okruhu osôb, spôsobilých zastávať vysoké funkcie v bezpečnostných štruktúrach, striktné kritériá, aby nemohla do ich činnosti sama zasahovať podľa momentálnych politických nálad či straníckych záujmov, povýšených nad záujmy bezpečnosti občanov.
Je nevyhnutné a žiaduce, aby sa polícia a ostatné útvary, zodpovedné za stav vnútornej bezpečnosti, stali skutočnými garantmi ochrany základných práv a slobôd občanov a právnických osôb. Vláda by mala mať na zreteli najmä to, aby polícia zmenila svoj charakter represívno mocenského prostriedku na dôsledne preventívny, odborný inštrument s dôrazom na dodržiavanie zásad verejnej služby v modernom demokratickom systéme členskej krajiny NATO a EÚ.
K dosiahnutiu týchto cieľov by mala vláda sledovať nasledujúce zámery:
V súčasnosti je kariérny postup príslušníka polície plne závislý od jeho nadriadených, ktorí sú závislí na politickom riadení rezortu vnútra (minister). Funkcionár polície nemá dnes žiadnu právnu ochranu v zákone, môže byť odvolaný ministrom z funkcie bez udania dôvodu. Tento stav núti funkcionárov polície vychádzať politickým záujmom vedenia rezortu maximálne v ústrety, čo sa vzápätí negatívne odráža na nižších úrovniach PZ SR, kde sa príslušníci rovnako prispôsobujú tomuto trendu politickej korupcie a servility. Tým trpia výsledky policajnej práce, vnútorná bezpečnosť krajiny i povesť PZ SR. V dôsledku toho zostáva charakter polície represívny.
Zámer odpolitizovania polície by reformná vláda mohla dosiahnuť realizáciou nasledovných opatrení:
Policajný zbor musí fungovať ako inštitucionálny garant ochrany základných práv a slobôd občanov a právnických osôb, preto je nutná jeho premena z represívneho mocenského prostriedku na dôsledne preventívno profesionálny inštrument.
Zámer by reformná vláda mohla dosiahnuť realizáciou nasledovných opatrení:
Pri vykonávaní svojich právomocí polícia nemá dostávať žiadne pokyny politickej povahy. Princíp operačnej nezávislosti má fungovať v celej policajnej organizácii. Táto nezávislosť je dôležitým aspektom vlády práva, pretože má zaručiť, že pôsobnosť polície prebieha v súlade so zákonom a ak bude treba zákon interpretovať, bude výklad nestranný a profesionálny. Zároveň vláda by mala zaručiť, aby Inšpekčná služba nebola vo svojej činnosti limitovaná zásahmi ministra vnútra, ktorý tak môže usmerňovať a mariť jej prácu a kvalitu.
Zámer by reformná vláda mohla dosiahnuť realizáciou nasledovných opatrení:
Za najvážnejšie a najalarmujúcejšie oblasti kriminality, ktoré je nevyhnutné akútne riešiť, by mala reformná vláda označiť korupciu vo sfére štátnych inštitúcií, ekonomiky a podnikania, hospodársku kriminalitu a daňové úniky veľkých finančných zoskupení, verejné súťaže na úrovni ministerstiev s veľkými finančnými objemami a zločinecké skupiny, založené za účelom získavania nelegálneho zisku v uvedených oblastiach na úkor celej spoločnosti.
Rovnako vážne by vláda mala pristupovať k boju proti medzinárodnému terorizmu.
Na dosiahnutie tohto zámeru by reformná vláda mohla uskutočniť nasledovné opatrenia:
V súčasnosti sú spravodajské služby prakticky nekontrolovateľné a nekontrolované - pokiaľ dochádza v ich vnútornom prostredí k porušovaniam zákonov, sú prakticky neodhaliteľné. Príslušníci spravodajských služieb podliehajú zásade mlčanlivosti a bez súhlasu nadriadeného nemôžu oznamovať prípadnú nezákonnú činnosť svojich nadriadených.
Zámerom reformy spravodajských služieb je zvýšiť účinnosť kontroly služieb, vytvoriť z nich moderné a adekvátne transparentné agentúry demokratického režimu.
Na riešenie tohto zámeru by vláda mala prijať nasledovné opatrenie:
Do riadiacich funkcií bezpečnostných útvarov (spravodajské služby, NBÚ SR) sa v súčasnosti môžu dostať osoby, ktoré sú bezpečnostným rizikom. Zámerom reformnej vlády bude vytvorenie modelu striktného výberu osôb, spôsobilých na výkon týchto funkcií.
Reformná vláda by sa mala snažiť dosiahnuť tento zámer nasledovnými kritériami zamedzujúcimi prijatie osôb, ktoré sú bezpečnostným rizikom, do riadiacich funkcií bezpečnostných útvarov:
Milan Žitný bol pred rokom 1989 technik, textár, scenárista a dramaturg na voľnej nohe, po revolúcii textár, novinár a publicista. Bol podpredsedom Nezávislej komisie (1992), zriadenej zákonom č. 451/1991 Zb. (tzv. lustračný). Pôsobil desať rokov v Rádiu Slobodná Európa, ako komentátor publikoval v mnohých domácich a zahraničných médiách. Venuje sa najmä témam bezpečnosti, spravodajských služieb a organizovaného zločinu v politickom kontexte. Spolupracuje s viacerými mimovládnymi domácimi i zahraničnými organizáciami a think-tankmi.
Jozef Šátek bol 27 rokov policajtom na úseku vyšetrovania trestnej činnosti. Vyšetroval závažné prípady násilnej i ekonomickej povahy. V roku 1990 viedol špecializovaný tím, ktorý dokončil najväčší prípad korupcie a podvodov nomenklatúry KSČ (Babinský a spol., Colotka a spol.) a stal sa riaditeľom Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave. V roku 1995 bol v súvislosti s vyšetrovaním prípadu zavlečenia syna prezidenta M. Kováča do Rakúska prinútený k odchodu z polície. V roku 1998 sa vrátil späť do polície a stal sa zástupcom riaditeľa sekcie vyšetrovania Ministerstva vnútra SR a vedúcim špecializovaného tímu na vyšetrovanie najzávažnejších prípadov, ktoré sa udiali v rokoch 1995 až 1998 (zavlečenie syna prezidenta M. Kováča, vražda R. Remiáša, iné prípady zneužívania SIS, nezákonná privatizácia rôznych štátnych podnikov a spoločností). Ako člen reorganizačnej komisie sa podieľal na príprave a realizácii reorganizácie Policajného zboru SR k 1. 1. 2004 a súčasne sa stal riaditeľom Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru SR. Začiatkom roka 2005 bol pre svoj nekompromisný postoj ku korupcii prinútený k opätovnému odchodu z Policajného zboru SR. Od roku 2005 sa venuje analýzam v bezpečnostnej oblasti, ktoré zverejňuje na svojom blogu.
